Konečne som začala! Zápisky po púti do Santiaga de Compostely!

 Ako som sa dostala k písaniu blogu?

Síce som dnes ráno (15.2.) dala záväzok Bohu (a mne) v kostole Santiago de Compostela, že sa vrátim, ale zatiaľ dokiaľ tak urobím, som si teda rozhodla splniť záväzok ZAČAŤ BLOG. So Sis (akože vedzte, že to je Dana, moja staršia sestra) o tom hovoríme už roky! Pretože keď ja cestujem, stojí to za to! A prečo? Lebo sa neustále stratím, zle odbočím, utečie mi spoj, či sa na to proste vykašlem. Všetky tieto príbehy sú na knihu, to mi verte! Ale začneme tu, na blogu, pekne po poriadku = od prítomnosti! 

Včera som dokončila pútnickú cestu do Santiaga de Compostela z Portugalska. Samozrejme vôbec som nebola pripravená, akože v hlave áno, ale materiálne sa ľudia na to pripravujú dni, či týždne. Ja som si povedala, že keď už budem v Portugalsku, môžem si odkráčať do Santiaga, no nie? 

Do Portugalska som šla do Ashramu Kundalini jógy (ashram je duchovné miesto, kde je každý deň duchovná prax a učiteľ/učitelia, ktorí vedú ľudí späť k sebe) na 40 dní, aby som sa po náročných mesiacoch mentálne skľudnila. Samozrejme, je to veľmi náročná skúsenosť, plná učenia a zároveň pohody. Ale o tom asi inokedy. 

Takže som šla do Ashramu, to bol môj zámer na 6 týždňov. A povedala som si, že prečo si nesplniť ďalší sen, a to cestu do Santiaga de Compostela. Lenže pred odchodom z Holandska (kde práve bývam), som si povedala, nie, nejdem chodiť, veď som toho už mala vcelku v živote dosť a ashram mi dá dostatok miesta na riešenie otázok. No, ale čo sa stalo. Po 45 dňoch služby v ashrame, náročných dní, veľa hudby a veľa zvedomení a hlavne veľký zlom v mojej závislosti na partneroch, som si kúpila letenku späť domov (rozumej Holandsko pre teraz) a vlastne to bolo až 11 dní po tom, čo sa moja Sis odíde z návštevy Lisabonu a mňa. Takže čo budem robiť s tými voľnými dňami? Sedieť na pláži, užívať si nič nerobenie? Variť večeru krásnemu brazílčanovi, ktorý mi varí každé ráno raňajky? Nie! Ja som vo vnútri cítila, že musím ísť do Santiaga. Že teraz je ten čas! 

Našťastie som prezieravo poprosila sestru, aby mi doniesla funkčné tričká a jedny športové nohavice (ja nosím iba legíny a šaty!). Deň po tom čo Sis odišla som si povedala, že si musím kúpiť boty! Ale ja chcem len berefooty a musím si ich skúsiť a vidieť. Takže jediný obchod v Lisabone - teda na jeho kraji - išla som tam, obchod zavretý, boty nemám. Nevadí! Budem chodiť v mojich starých, majú diery, budem trochu mokrá (hm keby ste vedeli ako veľmi sú mokré keď prší, lebo sú kožené!). Nakoniec som si kúpila jedny jednoduché boty v obchode, aby som mala do dažďa (a aby som z nich mala otlak na malíčku a bolesť na achilovkách, ale aspoň sucho bolo!). 

Takže mám boty a ide sa. Ok predstava: baba v hnedých šatách, deravých barefootoch, s malou kabelkou cez rameno z Guatemaly, plátennou taškou cez rameno s jedlom, a ruksak. Začala som púť o 15h v utorok a nadšene som si kráčala 8km, prvý deň. Zavolala do prvého hostelu a už to šlo. Mala som prvé dni šťastie byť sama, slnko, pohoda. Nie moc kilometrov. Až na deň keď som mala ísť na loď a tá šla len ráno (lebo zimné obdobie) a musela som sa rozhodnúť prespať tam a vyraziť ráno, alebo ísť ďalej a zmeniť smer mojej cesty. A tu som sa naučila prvú múdrosť z cesty: 

1. prijímať všetko čo život dáva a flexibilne k tomu pristupovať 

Postupovala som ďalej a pripravila sa na prvých 31km za deň. Bolo to náročné. Uvedomila som si, že som do toho skočila bez vedenia, aké náročné je chodiť 20-30km denne! Že som vlastne nad tým ani nepremýšľala! Že som len išla. Nemala som zámer prečo to urobiť, prečo chodiť 30km!?! Pre Boha? Pre nájdenie odpovedí na to, čo ďalej robiť v živote? Pre koho, pre mňa???? Náročný deň. Nakoniec som prišla do Španielska a tam začala zábava. Túto cestu som chcela dať sama, v tichu. Ale skús byť sama, keď si v hosteli, v izbe s ďalšími 3 pútnikmi a každý má svoj príbeh. Proste vtedy cesta začala! Kedy som si znovu uvedomila "prvú múdrosť z cesty", prispôsobenie sa životu, situácii, k tomu, čo mi je ponúkané. A vďaka Bohu za to! 

Cesta bola úžasná, s ľuďmi z celého sveta, rôzne príbehy a úplne, ale úplne každý mi niečo daroval - svoju prítomnosť, múdrosť, lásku či radu. V každom človeku, čo som stretla som sa videla, videla som kúsok mňa v nich, kúsok môjho života v ich, kúsok Boha v nich. Vďaka, vďaka, vďaka. 

Do Santiaga som prišla plná lásky a mokrá ako myš! Ale cítila som to nadšenie, že som dala 183km za 8 dní. Ale čo bolo najlepšie? Ja som bola neustále šťastná! Aj keď som bola nahnevaná, aj keď som bola frustrovaná, či  mrzutá (to najčastejšie), tak som neustále cítila šťastie vo vnútri. A čo je šťastie? Sloboda vo mne a prijímanie toho čo je! 

A ešte by som rada zdieľala ďalšie "múdrosti z cesty", teda to čo som sa naučila: 

2. Počúvaj telo a základné potreby - vyprázdňovanie, oddych, jedlo, pitie, ticho, rozprávanie, bolesť, uvoľnenie - potom je všetko ľahšie v živote 

3. Počúvaj intuíciu, lebo inak platíš!

4. Na konci vždy príde skúška tvojej sily - ako zvládneš ustáť svoje rozhodnutie 

A to je príbeh na teraz! Tak sa tešte na ďalšie príbehy - z Compostely, a potom aj z ďalších ciest kedy som zmeškala lietadlo do Európy, či vlak do Ríma, či nám chcel odísť autobusár z prestávky na čerpacej stanici niekde za Rímom. Toto všetko a viac bude v blogu ;)