Som traumatizovaná!

Som traumatizovaná!

Toto je ťažké si priznať - alebo nie? Alebo je to forma obete a môžem sa za to skrývať a skrývať svoje rozhodnutia, ktoré neboli "až také skvelé"? Myslím, že oboje je pravda, a popravde! oboje som robila 😄 Ok nie som na to hrdá, ale teraz chcem písať o niečo inom. O tom, aké je to naozaj nepríjemné priznať si, že som traumatizovaná. 

Neviem ako vy, ale ja som si traumu vždy predstavovala len po nejakej veľkej udalosti, ktorá sa niekomu (podotýkam NIEKOMU) stala v živote - ako vojna, strata rodiny, autonehoda, strata manžela po 30 rokoch manželstva...etc. Ale svoj život som považovala za taký "obyčajný" či "normálny". Veď to, čo sa stalo mne, sa deje veľmi veľa ľuďom v mojom okolí a tí, sa nepovažujú za nič viac a proste žijú ďalej, bez toho aby sa cítili nejak DIVNE. Takže mne sa často v hlave rodilo: 

"Prečo som ja divná?"

Ťažko sa mi toto píše, hlavne, kvôli tomu, že som vyrastala v prostredí, kde terapia bolo hrozné slovo a kde ísť ku odobrníkovi znamená, že som šibnutá a už nikdy nebudem normálna. A toto tam niekde stále mám aj keď mám teraputa už cez 2 roky (a to som ho chcela už pár rokov predtým) a aj keď som žila v krajinách, kde sa rozprávať o terapii je také časté, ako rozprávať sa o jedle. A preto, keď som sa tejto témy znovu dotkla na terapii a mala som si priznať, že mám v sebe traumu, tak ma to veľmi zabolelo. Lebo som vlastne túto svoju časť súdila, že je taká aká je - teda nesie toľko bolesti a stachu. A táto časť je tá moja malá Janka, ktorá vo mne stále žije. Je to to malé dievča, ktoré prišlo o otca, to malé dievča, ktoré sa cítilo samé a malo pocit, že len sama so sebou môže plakať a nikto ju nechápe - tomu verila, a aj keď dnes viem, že to malé dievča nebolo samo tak, ako si myslelo… stále v sebe nesiem ten pocit osamelosti.

Celý život som cítila veľký smútok v sebe a niekedy som to považovala aj za úžasné, že som tým iná, než ostatní (och joj to eguško chce proste vyčnievať z davu, či niečo veľké dosiahnuť 😁). Ale až teraz si uvedomujem, že to nespracované vo mne, alebo konkrétne ten nespracovaný smútok, mi nedával moc možností mať dlhodobú radosť z toho ŽE ŽIJEM. Nehovorím o tom, že by som mala byť neustále šťastná (i keď popravde, aj to som si jeden čas myslela, že je cieľom života 😆), ale hovorím o tom, cítiť, 

že žijem a že chcem žiť. 

Žiť a to aj keď je mi ťažko, žiť aj keď plačem, chcieť žiť aj keď sa niečo náročné stalo, žiť proste každým dňom, aký mi Boh dal do vienka. 

Späť ku traume. Každý má z detstva nejakú boliestku (väčšinou veľký plurál v tomto slove), ktorá nie je spracovaná, ktorú sme nepochopili, lebo keď sme boli deti, tak sme to tak nevedeli chápať, ako by sme to teraz mohli (ak chceme) a tak to v nás zostalo. A ja s týmto pracujem už dlhodobo. Pozerám sa do seba, aké presvedčenia, aké bolesti, smútky tam mám a vôbec som o nich nevedela, že tam sú a len ma nepriamo (niektoré aj priamo) ovplyvňovali vo vyberaní si partnerov, životných ciest, prác, priateľov a dosť možné aj iných vecí. 

Dlhodobo som sa zamýšľala nad tým hlavne v súvislosti vo výbere partnera - trauma bonding. Tohto som sa bála v každom vzťahu, a v podstate sa tento môj strach vyplnil. Len až teraz som vlastne pochopila, čo je to. V mojom prípade to bolo 

vybranie si vzťahu pred sebou 

a pred tým, čo v sebe samej cítim kadiaľ by som chcela ísť. Ja som si vybrala vzťah zo strachu byť opustená, vybrala som si opustenie môjho života, zo strachu, že čo keď zistím, že ten môj život, ktorý som si vytvorila, by bol nudný, alebo nakoniec nie úplne podľa mojich predstáv. Možno som sa viac bála obyčajnosti a ticha vlastného života než nesprávneho vzťahu. Tak som sa radšej vtisla do vzťahu bez rozumného pozorovania, či ten vzťah spĺňa moje najzlákladnejšie potreby?! A tu sa vraciam ku traume - tu sa vraciam ku mojej malej Janičke - tu sa vraciam ku mojim presvedčeniam, že som sama (a ku ďalším samozrejme), že to musím niesť sama. Ale ja som už nechcela a tak som šla za mužom - nech ma konečne zachráni, nech ma podrží, nech už nie som tak dlho sama.

Teraz som sama, ale nielen bez vzťahu, ale často sama v sebe, v tichu a zistila som, že to milujem viac, než drámy (ktoré som vytvárala vo vzťahoch), intenzitu (ktoré som hľadala u mužov, ktorí si mnou neboli istí), útek od seba (keď som sa zameriavala na všetko vonku a na to, čo bolo zlé na mojom partnerovi), strachu z obyčajného života (keď som "vymetala" festivaly). 

Ja vlastne teraz vyhľadávam "obyčajný život". Ale myslím si, že to nie je obyčajný život, cítim, že je to ŽIVOT vo svojej veľkosti, vo svojej hĺbke a ľahkosti, život, kde je pre mňa dôležité, či som v súlade sama so sebou — s tým, čo hovorím, robím a ako žijem, sú kľúčom ku SKVELÉMU ŽIVOTU, ktorý začínam žiť. Teraz, a možno práve teraz, v tomto ťažkom období, naozaj žijem.