What is it actually, when we say: “I wish I could be happy”? I’ve just realised how long I lived under a false idea of what happiness was. Just a moment ago, I experienced a beautiful moment of complete happiness, and it moved me to tears. To be honest, I didn’t even really understand what was happening. I only realised it later — or rather, I only found a name for it later. In that moment, I was simply living it, without knowing that it was a moment of happiness. For my body and my mind, it was simply a beautiful moment — I felt good, wonderful, and grateful to be alive. And what caused it? Nothing! No big event, no falling in love (unless you count that love for life I was feeling), no success at work or in my relationships, no major change. In fact, just an hour earlier, I had been feeling quite low. My self-confidence had taken a little hit, but I was aware of it, and I allowed myself to actually feel it. I didn’t let my mind decide whether it was true that I wasn’t good enou...
Čo to vlastne je, keď povieme: „Prajem si byť šťastná/šťastný“? Uvedomila som si práve, ako dlho som žila v omyle, čo je šťastie. Práve pred chvíľou som zažila nádherný moment úplného šťastia, až ma to dojalo. Popravde, ani som veľmi nechápala, čo sa deje, uvedomila som si to až neskôr - alebo lepšie povedané, až neskôr som to pomenovala. V tom momente som to proste žila, a nevedela som, že je to moment šťastia. Pre moje telo aj myseľ to bol jednoducho moment - bolo mi príjemne, nádherne a bola som vďačná, že žijem. A čo to vyvolalo? Nič! Žiadna veľká udalosť, žiadna zamilovanosť (ak teda nerátam tú lásku k životu, čo som cítila), žiadny úspech v práci, vo vzťahoch, žiadna zmena. Vlastne hodinu predtým som sa cítila sklesle. Moje sebavedomie dostalo trošku "na frak", ale bola som si toho vedomá a vlastne som to precítila. Nenechala som svoju myseľ rozhodnúť, či je pravda, že nie som dosť dobrá. Proste som precítila ten smutný pocit, že nie som taká dobrá, ako som si mysle...