Spiritualita versus reálny život? Zápisky po Portugalsku a z Fátimy!

Zamýšľam sa nad týmto často a verím, že veľmi veľa ľudí tiež (aspoň dúfam 😁 )

Práve včera som sa vrátila z Portugalska, kde začínam pravidelne chodiť. Popravde mala to byť jedna cesta do ashramu (https://ramdassguru.pt/) po náročnom roku kde som si prešla rozchodom, odchodom z miesta, ktoré som vo vnútri vnímala ako domov a odchodom od muža, kde som si vytvorila ilúziu o tom, že budeme mať rodinu a žiť spolu "až do smrti" (poznáme to ženy, možno aj muži, ale proste tieto ilúzie si vytvárame niekde už na začiatku vzťahu a potom sa ich držíme zubami nechtami).

Takže návrat z Portugalska a moja pravidelná otázka: toto je život kde sa vraciam, alebo to čo zažívam na mojich spirituálnych potulkách, je to, čo chcem žiť? Je to ako po dovolenke (aspoň si myslím, už dlho som nepracovala v klasickej práci pon-pia 9-17), chcela by som to zažívať stále. Ale zo skúsenosti viem, že je to len dočasný pocit. Ten sa stratí, ak by som sa do danej destinácie presťahovala a začala žiť "život mojich snov". Zároveň, to môže byť popud na to, niečo zmeniť v živote, a teda zmeniť miesto na žitie (v mojom prípade 😀). Ja som si po tých rokoch žitia v rôznych krajinách (5 krajín) uvedomila, že je to proste momentálne to, čo potrebujem. Dlho som chcela byť iná a zostať na jednom mieste a vytvoriť si život, ale nejak ma to neustále ťahá do iných krajín, zažiť iné "ťažkosti" a začínať od nuly. A prečo? Lebo to ma najviac učí! Nové miesto, noví ľudia a aj spojenie s iným typom mužov (nemusí to byť na partnerskej úrovni) sa učím. Proste som to prijala a lepšie sa mi s tým žije. 

Samozrejme nie každý to tak má,  a úplne samozrejme, nie každý by so mnou súhlasil (ešteže to! Aký nudný svet by bol bez nesúhlasenia 😂). Niekto potrebuje na učenie zostať na jednom mieste, alebo pracovať v jednej práci dlhé roky a tou stabilitou, nemennosťou, stagnáciou (niekedy) sa učí! Ak reagujeme vedome na to, čo sa nám deje v živote, tak všetko je v poriadku ✌️.

Tak ako rozlíšiť, či je to len sen z dovolenky, alebo naozajstný "kopanec" na zmenu?

 To je naozaj u každého individuálne. U mňa je to silný pocit, že je to ono, ale zároveň, musím počkať tak 4 dni, že či ten silný pocit prečká dané čakanie, alebo nie. Prečo 4 dni? Moja vlastná, osobná skúsenosť. Ja mám veľmi silnú pozitívnu myseľ, ktorá vie vytvoriť úžasné veci, vidieť svetlo aj v "žumpe", ale zároveň vie tak veľmi nadšene vykúzliť niečo, čo môže (a často aj je) ilúzia. Myslela som si jeden čas, že je to prednosť žien (hm toto spojenie slov so slovom ilúzia je výplod pozitívnej mysle 😜), ale nie je. Všetci ľudia si tvoria ilúzie a to každý deň. Tí, ktorí to o sebe vedia, nenaskakujú na ne, alebo si to rýchlo uvedomia. Potom sú aj takí, ktorí sú viac racionálni, alebo teda "v hlave". Tí, zas ilúziám utekajú a tiež niečo strácajú (tak ako my "iluziotvorcovia"), lebo sa môžu ochudobňovať o určité príležitosti, ktoré práve táto časť našej emocionality poskytuje. 

Takže, ja čakám niekoľko dní, týždňov, možno aj mesiacov, aby som si bola istá, že to nie je len ilúzia pozitívnej mysle. 

No a tu sa potom pridáva ďalšia dôležitá časť! A to je AKCIA. To znamená, že po uvedomení si, že je to naozaj môj sen, ktorý chcem uskutočniť, je dôležité začať na tom pracovať. A tu teda nastupuje DISCIPLÍNA. To už je náročná časť na uskutočnenie zmeny. Do toho sa samozrejme pripletú ďalšie veci, ako naše VZORCE SPRÁVANIA a PRESVEDČENIA, ktoré nás môžu odradzovať od našej zmeny! Ako napríklad presvedčenie, že to nezvládnem a potom si myseľ začne vymýšľať všetky možné dôvody (výhovorky!), prečo to nie je naozaj môj sen! Oh a ďalšie veci ako POROVNÁVANIE sa s druhými. Oh toto je veľmi dobrá časť na odradenie sa od uskutočnenia zmeny. Táto časť ma baví najviac (a žiaľ aj veľmi ovplyvňuje). Proste sa porovnám s druhými, ktorý túto zmenu nepotrebujú, alebo ju uskutočnili a zistili, že nie je pre nich a vrátili sa ku starému/ďalšiemu životu. 

Poznáte to????

A nakoniec, ale to nie je koniec, je tu STRACH. Strach zo zmeny (ego/myseľ nechce zmenu!), strach zo zlyhania (čo keď to nevyjde a ja budem musieť znovu zmeniť smer), strach z urobenia chyby. 

Toto všetko ovplyvňuje, keď sa vrátime z nejakej "spirituálnej cesty/skúsenosti", uskutočnenie zmeny. 

Ale otázka je tu iná položená. Ten pobyt v ashrame, na dovolenke, na ceste do Santiaga de Compostela, na výlete, na pobyte ako dobrovoľník niekde v lese, je to čo je spirituálna skúsenosť, alebo reálny život? A je to vlastne oddelené?

Áno, je to oddelené, ak vnímame dualitu v živote! A toto je moje veľké poznanie! Ono nie je vlastne spirituálny život a reálny život. Ono to je všetko zmixované v jedno! Lebo keď sa vrátim z ashramu do Bratislavy, kde nemám ďalších ľudí, ktorí so mnou zdieľajú ranné cvičenia, večerné spevy a konverzácie o vedomí, tak mám pocit, že som v "realite", alebo v "metrixe". Ale čo keby táto realita, vlastne bola všetko čo zažívame, len to má inú farbu/príchuť/frekveciu/emóciu?