Ženskosť a každodenný život

 

"Milý denníček, dnes som sa rozhodla, že si každý deň zatancujem, budem viac ženská, nebudem kontrolovať muža, nebudem ho manipulovať a budem proste v ženskej energii..." 

Hahahaha

Neviem ako vy, týchto rozhodnutí som urobila asi milión a stále sa k nim musím vraciať. 

Prečo? Prečo proste nie som každý deň so sebou spojená, netancujem životom, nežijem "flow", nehrám hudbu, nie som tá jemná, krásna, éterická žena, za ktorou sa v električke otáčajú nielen muži, lebo má tak krásnu ženskú energiu až to svieti na koniec sveta (alebo aspoň na koniec električky 😋). 

Lebo žijeme v mužskom svete? Lebo sme sa narodili mamám, ktoré vyrastali v komunizme, kde sa teda pracovalo, pracovalo a pracovalo, pre dobro štátu a deti robili pre "budúcnosť" štátu? Alebo je to dobou? Kde sa feminizmus rozprúdil, ale už sa zabudlo povedať, čo to vlastne ten feminizmus je a kedy to je zdravé a kedy nie? 

Asi všetko dohromady...

Keď som žila v Prahe (2017-2022), som sa so ženskosťou zaoberala najviac. Chodila som na ženské kruhy, viedla som stretnutia žien na novolunie, mala som niekoľko ženských jógových kurzov, stretávala som sa s kamarátkami a "čarovali" sme okolo ohňa, či sme varili kakao, starala som sa o deti..atď Milión vecí, ktoré boli dobré, aby som vyzerala a správala sa viac ako žena. Musím, ale priznať, že teraz som viac žena, keď všetky tieto veci nerobím, ako keď som ich robila. 

Ale nie je to o tom ich robiť, alebo nerobiť! Je to o tom, spoznať seba samu a prijať sa takú aká som. A keďže mi príroda nadelila ženské telo, čím viac som so svojím telom spojená, tým viac som ženská a vyžarujem ženskú energiu. Je to tak?

Zároveň je veľmi ľahké stratiť sa v tomto zhone. Teraz ako žijem v meste, vnímam ten zhon tisíc krát silnejšie. Zároveň aj moja práca je rýchla, musím byť neustále v strehu, stále niečo riešiť, starať sa o niekoho, niekoho počúvať. A tu sa stratím! Moja momentálna práca by sa dala nazvať viac ženskou, než mužskou, ale strácam sa. Tak veľmi rýchlo zabúdam na moje každodenné (naozaj každé ráno si to hovorím) predsavzatie, že "dnes budem chodiť pomaly, rozprávať pomaly, vnímať svoj postoj, vnímať čo mi hovorí moje telo". A vojdem do práce, začnú na mňa rozprávať ľudia a je to preč tak rýchlo, ako tá myšlienka vznikla. Je mi z toho smutno...

Smutno mi je:

- že ma moja mama neučila, ako byť ženou každý deň

- že si to nedávam ako prioritu dňa byť vo svojej ženskosti (uprednostňujem druhých)

- že nemám veľa príkladov okolo seba, ktoré by ma motivovali 

Ale nemusím zúfať! Ja viem, že pomalými krokmi smerujem k tomu vytúženému obrazu svojmu: "krásna žena v šatách...usmieva sa sama pre seba...ľudia po nej pozerajú, ale ona si ich nevšíma, lebo práve pozoruje kvetiny v mestskej záhrade...kráča svojou cestou a je štastná, nie pre to čo má, ale pretože proste JE"

A aké kroky môžem robiť?:

 - napríklad to zdielať s inými ženami, ktoré majú tento istý problém

- každý deň meniť svoje myšlienky a obrazy v mojej hlave o sebe

- každý deň sa zastavovať počas dňa kedy sa nadýchnem a pripomeniem si esenciu ženskosti, ktorá je prirodzene vo mne

 - pridať si do svojej rannej rutiny jeden malý zvyk/cvik, ktorý mi práve v tom období podporuje ženskosť (a toto sa môže meniť, lebo sme ženy a sme premenné, cyklické a emocionálne 🥰)

Ako to vnímate VY ostatné ženy? Tiež to riešite? Vnímate ako vaše telo prahne po ženských veciach alebo si ani neuvedomujete, že prečo sa necítite dobre v sebe?