Život aký chcem žiť

 

Život v meste, v rodnom meste, v Bratislave.

Je marec a je to už pól roka, čo som sa rozhodla zostať na Slovensku a nejako sa tu skľudniť a zistiť, či by som tu chcela, mohla zostať žiť. Veľa ľudí sa ma samozrejme pýta, prečo som sa vrátila, ale žiaľ môj život v Holandsku ma už nenapĺňal, i keď som tam bola lepšie platená, mala som úžasných priateľov a možnosti vyžitia boli proste omnoho väčšie. To, prečo som tam šla (vzťah), už neexistoval (minimálne nie v tej podobe v akej bol prvé 2 roky) a tak som cítila, že už sa len trápim a tlačím na niečo, čo už umrelo - ten sen o živote, ktorý som mala a chcela budovať. 

Predtým než som prišla na Slovensko späť, som bola 2 mesiace v Portugalsku, lebo som vo vnútri verila, že tam chcem žiť. Vtedy som si to neuvedomovala, ale nejak mi to nefungovalo - nevedela som prečo, ale nevedela som si tam vytvoriť život - hlavne z tej materiálnej stránky - ako kde žiť a akú prácu vykonávať. I keď je tam komunita okolo ashramu, kde som žila, samotný ashram nebol môj domov (i keď tam vždy zapadám veľmi ľahko, medzi komunitu). Niečo ma tam nepúšťalo, nešlo to a keď som na seba tlačila (to ja rada), tak prišli úzkosti, že som až dýchať nemohla. Takže som si uvedomila, že toto nie je cesta tiež. 

Tak Bratislava - domov, bývanie v mojej malej izbe kde som prežila prvých 27 rokov života (áno, niekto odchádza od rodičov v 18tich, ale ja som taký maminkyn maznáčik 😁). Samozrejme má to veľa výhod a veľa nevýhod, ale aj tak lepšie ako bývať s cudzími spolubývajucimi. Je to stabilita a bezpečie a možnosť si dať čas na uvedomenie si môjho ďalšieho smerovania. 

A to sa deje posledné mesiace. Je to až šokujúce, ako sa to postupne vyvíja. Prestala som pracovať na plný úväzok, lebo som myslela, že už v januári budem vedieť kde chcem žiť, ale tiež, že už budem mať inú prácu, ktorá ma bude aspoň trochu baviť a budem využívať svoje kvality a schopnosti. Ale zastavila som sa niekde, a postupne som si začala uvedomovať, že sa izolujem od ľudí, alebo keď som šla von, tak som sa potom cítila taká vyčerpaná, nenaplnená a skoro až nešťastná. Tak som sa zavrela doma a venovala sa len samovzdelávaniu a hľadaniu práce. Ale to nestačilo, samozrejme - sme sociálne tvory a učíme sa navzájom, obohacujeme sa o zážitky (či už príjemné alebo nie). Tak som sa vrátila ku terapii a postupne si uvedomujem, že som sa snažila vtesnať do predstavy toho môjho ja, ktoré žilo tu v tejto izbe, v tomto byte, v tomto meste a v tejto krajine, pred 10 rokmi. Moji priatelia, ktorí ma poznajú 15-35 rokov, ma majú radi (tak ako ja ich), ale ja som zažila niečo úplne iné, žila som niekde inde, s inými typmi ľudí, riešila som iné každodenné veci. A tak som vlastne bola nešťastná, neautentická a nevedela som, čo ďalej. 

Teraz, po poslednom mesiaci terapie, uvedomení mojej vlastnej neautenticity voči sebe a druhým, mi prišlo, že ten môj sen žiť v Portugalsku vôbec nie je o krajine. Ale o tom, čo som tam zažila - čo som si dovolila tam zažiť: slobodu, komunitu, zbožnosť, pokoru, službu, cestvovanie, kopce, oceán, zeleň, radosť zo života, blízkosť, autentickosť, láska, partnerstvo, pokoj v duši a dôveru v zajtrajšok. A až dnes som si uvedomila, že TOTO HĽADÁM v živote - a teda aj tu v Bratislave. A takto CHCEM ŽIŤ každý deň svojho života. 

Je to veľmi uvoľňujúce zistenie a zároveň náročné, lebo viem, že takto nebudem žiť zajtra. Že toto nezmení jedno rozhodnutie, alebo jeden krok. Je to súčet stoviek malých rozhodnutí každý deň - od toho ako sa rozhodnem začať každý deň, s akou myšlienkou, cez to akú prácu si budem hľadať, cez to, kde budem žiť, až cez to, ako budem hovoriť moju vnútornú pravdu ľuďom keď sa ocitnem v situácii, kde sa necítim dobre. 

BYŤ AUTENTICKÁ je neustále spájanie sa s mojím vnútrom a s tým, čo je tam práve živé. Niekedy sa tam bojím pozrieť, lebo neviem čo uvidím, a budem si to "musieť" priznať a vyrovnať sa s tým, poprípade to ukázať svetu von (veľmi desivé), ale je to jediný spôsob, ako žiť naozaj život, aký si prajem. Žiť s tým, že robím chyby, že niekedy som unavená, nahnevaná a správam sa nepekne k druhým, niekedy som sebecká a nechcem robiť niečo pre druhých, že niekedy som proste smutná a plačem. Žiť sama so sebou, je vlastne to najkrajšie čo si môžem dať v tomto živote a vlastne jediné čo zostane na celý život (a dúfam, že aj po ňom).

S láskou Bhavan