Moment šťastia

 

Čo to vlastne je, keď povieme: „Prajem si byť šťastná/šťastný“?

Uvedomila som si práve, ako dlho som žila v omyle, čo je šťastie.

Práve pred chvíľou som zažila nádherný moment úplného šťastia, až ma to dojalo. Popravde, ani som veľmi nechápala, čo sa deje, uvedomila som si to až neskôr - alebo lepšie povedané, až neskôr som to pomenovala. V tom momente som to proste žila, a nevedela som, že je to moment šťastia. Pre moje telo aj myseľ to bol jednoducho moment - bolo mi príjemne, nádherne a bola som vďačná, že žijem. 

A čo to vyvolalo? Nič!

Žiadna veľká udalosť, žiadna zamilovanosť (ak teda nerátam tú lásku k životu, čo som cítila), žiadny úspech v práci, vo vzťahoch, žiadna zmena. Vlastne hodinu predtým som sa cítila sklesle. Moje sebavedomie dostalo trošku "na frak", ale bola som si toho vedomá a vlastne som to precítila. Nenechala som svoju myseľ rozhodnúť, či je pravda, že nie som dosť dobrá. Proste som precítila ten smutný pocit, že nie som taká dobrá, ako som si myslela (v tomto prípade je to v speve). 

A čo som urobila, keď som sa cítila "dole"?

Spravila som si kakao, osprchovala som sa a sadla som si na posteľ. A bola som. Sedela som, pila kakao, povedala som si, že pijem na seba lásku a zrazu to prišlo! ŠŤASTIE toho momentu! Proste ten pocit, že som celistvá, že som šťastná, že sedím na posteli a nič nemusím, nič nerobím, počúvam hudbu, ktorú chcem, pijem, to čo chcem, a sedím tam, kde chcem. Bol (a stále je, lebo to píšem hneď) úžasný pocit. Až ma to dojíma k slzám... 😊

Celý deň som premýšľala nad tým, kedy sa už niečo v mojom živote konečne pohne – práca, peniaze, smer, muž, všetky tie rôzne možnosti. Čakala som, kedy sa niečo zmení, aby som konečne mohla cítiť, že idem správnym smerom.

A potom som si zažila presný opak.

Nič sa nezmenilo. Práca sa nevyriešila. Budúcnosť sa nevyriešila. Nikto mi nič nesľúbil. Ani som nedostala žiadnu veľkú dobrú správu.

A napriek tomu som sedela na posteli s kakaom a cítila: „Som šťastná, že žijem.“

Ako to, že sa to stalo práve v tomto momente?

Myslím (alebo dúfam), že to prišlo práve preto, že som si dovolila naozaj precítiť, čo sa vo mne deje.

Namiesto toho, aby som išla do elektroniky, pustila si seriál alebo film, alebo sa začala rozptyľovať komunikáciou s ľuďmi, vybrala som si byť sama. V tichu. Postarať sa o svoje telo a počúvať, čo vlastne potrebujem.

Možno po rokoch cvičenia jógy, začínam konečne chápať, čo znamená reagovať z ticha. Nie hneď konať, opravovať, riešiť alebo utekať od toho, čo cítim. Len chvíľu byť a počúvať.

A možno som z toho ticha začala cítiť šťastie. Ten pocit naplnenia, vďačnosti za všetko. Alebo je to kakaom 😂 Niekedy nemusí byť všetko spirituálne. 

Hlavné je, že som to cítila, cítim to a viem, že sa k tomu môžem vrátiť. Možno nie vždy vedome, ale keď raz ochutnáte čokoládu, už si navždy zapamätáte tú chuť. A keď znovu príde čokoláda do vášho života, už sa bude vracať častejšie a častejšie, lebo ju budete hľadať, kupovať alebo sa ju naučíte vyrábať doma. 

Proste šťastie, to je čokoláda 😉